Fotoblog

Je jedenásť večer, bolia ma nohy, smrdím a nemam žiadnu dobrú fotku... Chem ísť spať, ale najprv to zo seba dostanem. Predstavím vám aktérov: Rasťo, náruživý fotograf, fotí aktívnejšie asi 3 týždňe. Jeho technika: Nikon D200, SIGMA 28-300mm 1:3,5-6,3, blesk nejaký za 18k (ten mal zo sebou), násadky na objektív, UV filter, statív, ktorý je krivý, je na ňom niečo odlomené a jednu nohu ma zlepenú lepiacou páskou. Celková hodnota niečo okolo 60k. Marek (ja), náruživý fotograf, foťák mám dva týždne. Moja technika: Canon 450D, Canon 18-55mm 1:3,4-5,6, UV filter, polarizačný filter, slnečná clona (samozrejme zo sebou). Celková hodnota cca 30k. Príbeh začal dnes doobeda... Rasťo mi píše, že serus, dnes mam menej roboty tak pod so mnou fotiť, pôjdeme na Sivec. Reku, čo je Sivec? Je to kopec pri Ružíne odkiaľ boli fotené pekné zábery. Od rána som triedil foto zo včera (z 300ks som vybral 5) a tak som bol nažhavený na nejakú akciu. Tak teda dobre, ale poďme skôr a skočíme na vyhladkovú vežu nad Košicami a tak pôjdeme na Ružín. OK. Na vyhliadkovej veži sme boli s jemným zaváhaním do pol hodky. Počas chôdze k veži, čo bolo asi 500m so stúpaním 7 stupňov, Rasťo konštatuje: „Fu, jaky stupak more, ale poho bo Sivec dame rychlejšie, tam sme hneď hore“. Reku OK. Veža. Vstupné 20Sk. Pozriem hore, veža má 20 metrov, 100 schodov, strechu a nič. Ale aspoň foto bude. OK. Idem hore, v polovici si uvedomujem že sa vo mne prebúdza zabudnutá fóbia z výšok. Vtipná Rasťová poznámka o tom jak sa tu minule zlomil schod mi ubrala 10 rokov života. Sme hore. Vyberám foťák. Veža sa kýve. UF. Nič to Marek, nebudeš za loosera nie? Fotím.

Kompozícia nikde, farby nikde, zaostrenie nikde, podexponované, preexponované, vignetting ALE všetky filtre nasadené, manuál nastavený. Dávame záverečné pózovačky a ideme dole. Samo ešte Rasťovy profesionálne z pohľadom „také nevieš?“ vysvetľujem čo je to vignetting, netušiac, že mu to budem môcť názorne predviesť na fotkách. Odchádzame, fóbia prešla, stojím na pevnej zemi. Sadáme do auta a mizíme na Sivec. OK. Parkujeme Fabču, bereme vercajch. Pozriem na kopec a hneď ma napadlo či tam chcem ísť. Neva prejdeme sa, za 15 min sme hore. Cesta vedie ale smerom od brala a od Ružína... Po dvesto metroch sme prepotený a čaká nás prvá prestávka. Som smädný ako prasa, a hľa vykúpenie... Zo zeme trží hadica, ktorá pamätala isto sovietske vojská a tečie z nej číra voda. Obaja sme sa v rámci slušnosti napili, nie veľa ani málo, tak akurát, aby sme vydržali cestu hore. Po 50m prestávka číslo 2. Som smädný ako prasa. Stále ideme smerom od brala. Neva, nebude to už ďaleko... Skrátim to. O 8 prestávok a 30 minút ďalej dorážame k značkám turistických, chodníkov. Padám na kolená, zhadzujem ruksak a čítam: Sivec, 15 minút. TI PREPÍNA? Vyberáme foťáky, dávame pózovačky. Kyslíkový dlh, dehydratácia a únava mi spôsobila záchvat vtipnosti, a na prosbu Rasťa nech mu spravím foto som vyfotil:

Haha, smiech, ok stoj ďalej, spravím poriadnu.

Tak tá sa mi podarila... Hm. Akože oddýchnutý ideme ďalej. O 6 prestávok, 1 čudný hlinený úľ na strome a 20 minút ďalej začína byť na zemi veľa kameňov. Pozerám pred seba. Cesta pokračuje 10 cm širokým, prerušovaným chodníčkom cez nenormálne skaly. Z oboch strán 15 centi od teba 600 metrový kolmý zraz. Na skale pozerám dole, kamarátka fóbia je späť, a neopustí ma ďalšiu hodku. Rasťoborec so statívom v ruke kráča prvý ďalej po skale ako po asfaltke pred blokom. Ja prilepený o skalu hľadám úchyty na ruky, správne miesto pre nohy a nepozerám dole. Nepozerám. Nemôžem. Pozrel som sa... OK. Prestávočka, predýchavam, pokračujem. Prichádzam k Rasťovi, ktorý našiel miestečko a spravil už zo päť fotiek.

 

Vybaľujem foťák, pomaličky sadám na skalu a začínam fotiť.

Ďalšie nemá význam zverejňovať, obraz už iste máte. „Marek, vstávaj a poď ďalej“. Pozriem vpravo, tam skala, už žiadna cestička, srdce v krku. „Choď!“ Že nomálne, nech berem veci a ideme fotiť vodu. Vysvetlil som mu v krátkosti kde si može dať svoju vodu a tiež kde skončila moja cesta. Tak išiel sám. Fotím si vlastné veci, vo falošnej nádeji že niečo dobré odfotím. Obzerám sa za ním a zalieva ma studený pot.

Zachádza za skalu a ja ostávam sám so svojím megafoťákom a ultravýškou. Neva. Čakám. Naberám odvahu a vydávam sa za ním. Otázka „Prečo?“ mi rezonovala v hlave až do teraz. Rasťo fotí zo statívom, naraz ho chytí, nadvihne aj s foťákom, pozerá uprene pred seba do diaľky a robí úkroky vbok aby získal pekný uhol. Otáčam sa, a so slzami v očiach sa vraciam takmer štvornožky späť. Vedľa mňa otváram akúsi skrinku, kde je pero aj so zápisníkmi. Čítam nejaké odkazy, nič moc. Prichádza Rasťo a neskrýva nadšenie, tak píšem ešte lacnejší odkaz ako ktorýkoľvek predtým...

Posledné pohľady do diaľky a vraciame sa späť. Cesta dole bola o polovicu kratšia, ale rovnako náročná. Viem to preto, lebo ešte teraz odmeriam tep v stehnách bez dotyku. Krátka zastávka pri hadici z vodou, pár metrov a nastupujeme do auta. Chvála Bohu. V aute si sľubujeme že na Sivec pôjdeme tak o rok. Ja iba pritakávam ale už teraz presne viem kedy tam pôjdem. NIKDY! Nakoniec pozeráme fotky na kompe. Rýchly proces. Hlavne že sme ťahali 100k so sebou, že fotky nikde, že neviem či prejdem do postele. Je pol druhej ráno, bolia ma nohy, smrdím a nemám žiadnu dobrú fotku... Idem spať. Nenávidím Sivec. Nenávidím fotenie.